Zuzka a Matúš Antolíkovci si jedného koronového dňa kúpili burger so sebou a keďže reštaurácie v tom čase fungovali iba ako výdajne jedla, svoj obed si dali na chodníku – opretí o vilu dominujúcu dolnému koncu popradského námestia. Vyštudovaní architekti si vtedy uvedomili, že obedujú v spoločnosti hodnotnej prvorepublikovej vily. A keďže bola stále v pôvodnom stave, nedala im pokoj a začali premýšlať nad možnosťami, ako ju zachovať a zachrániť.
Po troch rokoch môžu okoloidúci vidieť prvé výsledky. A ak sa zdá, že sa v tejto časti námestia nič nezmenilo, Zuzka s Matúšom a kolegami nemôžu byť spokojnejší. Ich zámerom totiž bolo zachovať pôvodnú eleganciu vily, no zároveň ju prispôsobiť pre súčasné potreby. A priniesť tak do nášho mesta príklad toho, ako citlivo pristupovať ku architektonickému dedičstvu, hoci nejde o pamiatkovo chránený objekt.
Ich cesta nebola jednoduchá. Prvým krokom bolo hľadanie investora, čo síce nie je štandardný postup práce architektov, ale aspoň tak boli od samého začiatku súčasťou tvorby zadania. K spolupráci prizvali kamarátov z ateliéru MAPA architekti a už pri práci na architektonickej štúdii pristupovali k rekonštrukcii – vtedy ešte na papieri – rozvážne a citlivo. Kľúčová bola zhoda s investorom, aj keď by to malo znamenať dlhšiu a drahšiu cestu.
Kde ste našli motiváciu, aby ste realizovali tento projekt a ešte takým náročným spôsobom?
M: Ako architekti si trúfame povedať, že vieme odhadnúť, čo je kvalitná architektúra. Pri tomto dome to bolo jednoduché – aj zvonku, aj zvnútra. Trápila nás však otázka – kto sa toho ujme, aby to dopadlo dobre? Vidíme totiž, akým spôsobom sa v Poprade, ale vlastne v celej krajine, krásne domy stávajú haraburdami. Ozval sa v nás „záchranársky“ syndróm. Pýtali sme sa, možno trochu povýšenecky – keď to neurobíme my, tak kto? Predtým sme síce takto komplexnú rekonštrukciu nerobili, ale z času na čas je dobré si nasadiť ružové okuliare.
Bol to váš prvotný impulz, no rekonštrukcia prebieha už viac ako tri roky a ešte ste nestratili entuziazmus. Ako sa to dá?
M: Podľa mňa človek musí mať vášeň. Pre zadanie, v tomto prípade pre ten dom, ale aj pre prácu ako takú. My ju asi aj s kolegami stále máme, zaujímavé (úsmev). Záleží nám na tom, aby to dobre dopadlo, čo je dobrá prevencia pred ľahostajnosťou. Počas troch rokov sa v podstate každý deň niečo skomplikovali, zauzlilo. Bolo to, a stále je, neustále riešenie problémov. Treba sa nastaviť na to, že pri každej práci problémy nutne musia prísť a iba na ochote hľadať riešenia závisí, či si to človek vie užiť.
Ako ste na začiatku postupovali?
M: Úplne prvý krok bol spomínaný investor, ktorý s nami zdieľal nadšenie a spoločne sme vytvorili zadanie pre rekonštrukciu, prirodzene, s patričnou mierou ideálov. Náš postup práce je potom taký, že v rámci architektonickej štúdie tvoríme koncept, ku ktorému zvyčajne dospejeme tak, že vylučujeme všetky zlé možnosti. Vyhráva tá, za ktorú je najviac argumentov. To je úplne najdôležitejší krok, premyslieť koncept. Ten je sám o sebe dostatočným zoznamom úloh, čo a ako ďalej robiť.
Ale tým, že toto je rekonštrukcia, zoznam úloh a ich náročnosť sa v čase menili, keďže sme hneď nedokázali odhadnúť, čo všetko pri búracích prácach odkryjeme.
Čo všetko vás prekvapilo?
Z: Bolo toho veľa – havarijný stav strechy, statické problémy, prácnosť repasovania pôvodných okien a dverí, neochota zo strany suseda, náročné vybavovanie povolení na úradoch.
M: Finančná náročnosť. I keď nie je to ani tak prekvapením, skôr konštatovaním. Keď sme vypracovali štúdiu, odhadli sme približné náklady. Dnes sme na oveľa, oveľa vyššom čísle a je to problém. Jedným z dôvodov je, že rekonštrukcia začala v ťažkých časoch – prišli extrémne zdražovanie, inflácia, pandémia, vojna na Ukrajine. Napríklad realizácia strechy bola asi trojnásobne drahšia oproti odhadom. Ale museli sme to spraviť v tom čase, lebo šlo práve o strechu.
Budovu ste sa snažili robiť s dodržaním pôvodných architektonických prvkov. Čo boli kompromisy, ktoré ste boli ochotní urobiť?
Z: Kompromis je inými slovami ochota dohodnúť sa. Architekt a investor si musia dobre rozumieť, keďže sú vlastne spoluautormi. Musí tam byť zhoda, a aj keď nie stopercentná, musíme si vedieť vyargumentovať dôležité rozhodnutia. Snažíme sa vysvetľovať, hľadáme vhodné príklady, referencie, diskutujeme. V tomto nastavení je robenie kompromisov normálny proces navrhovania.
Mnohých určite zaujíma, či máte pocit, že to stojí za to. Veľa Popradčanov si môže povzdychnúť – toľko problémov kvôli jednej budove.
M: Odpoviem príhodou, keď sme počas rekonštrukcie aj my sami strávili veľa času repasovaním okien priamo vo vile. Keďže sa opravovali celé pôvodné drevené rámy, sedeli sme na lešení a pravidelne sa nám prihovárali okoloidúci. Azda len jeden z desiatich sa opýtal, prečo sme tam nedali plastové okná. Ostatní mali až dojímavú potrebu ďakovať. Bolo to milé a možno aj trochu prekvapivé, koľko ľudí je v tejto veci vnímavých.
Z: Jeden pár z podniku oproti – z Dobrých časov, dokonca priniesol drink (úsmev).
Že verejnosť má o vilu záujem bolo zjavné aj v novembri, keď ste robili prehliadku. Napriek dažďu prišlo toľko ľudí, že ste to museli urobiť na dva vstupy.
M: Robili sme prednášku o rekonštrukcii na Koľaji 22 a následne na druhý deň aj prehliadku vily a bolo to pre nás veľmi povzbudzujúce. Boli sme vďační všetkým, ktorí prišli, lebo to bola prvá významnejšia spätná väzba na tento náš projekt. Aj keď vila nie je dokončená, mnohí dokázali rozpoznať, že je to dobrý dom.
Na prehliadke som bola aj ja, ľudia boli naozaj zvedaví a bolo vidno, že majú k tomuto miestu istý vzťah. Iní zase čakali, že im ukážete malú Vilu Tugendhat.
Z: Áno, niektorí asi čakali malý skanzen (úsmev). Ale Vila Tugendhat v Brne alebo Müllerova vila v Prahe – to sú svetové stavby od významných architektov, príkladne opravené v duchu pamiatkovej starostlivosti. Dnes už ale neslúžia na bývanie a obidve stavby sú múzea s dobovým vybavením.
M: Sú totiž dva prístupy, ako zachovať hodnotu stavby – buď sa z nej spraví múzeum a zakonzervuje sa v pôvodnom stave, alebo sa dom používa naďalej, napríklad na bývanie, čím sa prirodzene udržiava v dobrej kondícii. V našom koncepte rekonštrukcie, predovšetkým v interiéri, by možno niektorí pamiatkari neboli úplne nadšení. Pre potreby súčasných nárokov sme použili viacero nových, ale odlíšiteľných vrstiev a novotvarov.
Z: No zároveň platí, že aj to, že si tam trúfame vstúpiť súčasným „jazykom“, môže samo o sebe tvoriť hodnotu.
Zaujímavé je tiež, ako ste uvažovali o použitých materiáloch, siahali ste najmä po lokálnych materiáloch, ale aj po lokálnych dodávateľoch.
M: Nerozlišujeme medzi bežnou každodennosťou a architektúrou v zmysle, že keď fandíme lokálnym potravinám, aj na stavbe sa snažíme dodávať podľa možnosti lokálne materiály. Vo vile sme, napríklad, použili smrekovú podlahu z Mengusoviec. Úplne najviac „lokálne“ je ale opraviť, čo sa opraviť dá. Okná, dvere, kachlové pece, celý dom.
Z: S remeselníkmi je to ťažšie a nie vždy sa podarí nájsť dobrého odborníka a ešte aj z okresu. Ostatne, kríza remesla je jedným z dôvodov, prečo sme na stavbe aj v monterkách. Ale áno, zapojiť čo najviac remeselníkov z okolia je jednak efektívne, a tiež je príjemné vytvárať si spolupráce do budúcna.
Na čo ste najviac hrdí?
Z: Je fajn, že aj po troch rokoch sa darí držať nastavený štandard.
M: A je fajn, že z vily nie je pamätník vzťahov.
Určite veľký kus uznania patrí aj investorovi.
M: Áno, nepochybne. Keď sa rozhodovali, či nejakú nehnuteľnosť vôbec kúpiť, dosť zavážilo, že by chceli čosi „vrátiť“ spoločnosti a urobiť dobrú vec. Berú to tak, že to nie je len pre nich, ale celá rekonštrukcia je aj príspevkom pre verejný priestor.
A aký je to pocit pre vás, pracovať tak intenzívne na dome, do ktorého sa nenasťahujete?
M: Aj s kolegami to berieme ako prácu. Čisto pateticky, veríme tomu, že keď sa každý vo svojom odbore snaží robiť najlepšie ako vie, môže istým spôsobom zmeniť svet. A aj rekonštrukcia vily je náš príspevok.
Prečo je podľa vás potrebné hovoriť o téme verejných priestorov a kvalite architektúry? Čím sa ochudobňujeme, keď nepozeráme na budovy, ktoré máme napríklad aj v našom meste citlivo, ale rekonštruujeme bez ohľadu na históriu, okolie a podobne?
M: Nuž, asi všetci máme miesta, kde sa cítime dobre. Možno nedávno na dovolenke v úzkych uličkách v historickom centre. Nám dvom, napríklad, v tomto meste veľmi chýba kvalitný verejný priestor. Čosi ako miesto, kde viem dôstojne nič nerobiť, kam viem prísť a oddýchnuť si už len tým, že sa obklopím kvalitou a krásou. V Poprade sa to veľmi ťažko hľadá.
Preto utekáme do kopcov, pretože v krajine takéto miesta nachádzame jednoduchšie, tam si oddýchneme. Ale ako architekti vieme, že podobný efekt sa dá docieliť aj v ľuďmi vystavanom prostredí. Kultivovaný priestor priťahuje kultivovaných ľudí, a naopak.
Foto: Archív Antolíkovcov, Zuzana Gondová