Je učiteľom nemčiny a dejepisu na Strednej odbornej škole hotelovej v Hornom Smokovci. Ako amatérsky historik sa venuje lokálnym dejinám, a to hlavne osudom židovského obyvateľstva pod Tatrami. V roku 2020 mu vyšla kniha Zachraňovaný záchranca. V nej spracoval príbeh Judity Prokopyovej a jej rodiny, ktorá sa po vypuknutí SNP musela skrývať v Slovenskom raji. Spolu so svojimi študentmi spracováva aj ďalšie príbehy židovských rodín z Popradu a okolia.
Bol kedysi Poprad židovské mesto?
Áno, bolo to židovské mesto, lebo tu tí Židia žili. V roku 1930 bol súpis ľudu a v samotnom Poprade sa hlásilo k židovstvu 618 ľudí, čo z celkového počtu 4029 obyvateľov predstavovalo 15,3 %. Tam nie sú zarátané dnešné mestské časti ako Veľká, Spišská Sobota a pod. Na námestí to bol sám Nemec, Maďar, Čech a Žid. Ľudia tu žili v harmónii a ja to mojim žiakom stále hovorím. Rozprávalo sa tu nemecky, maďarsky a slovensky, náboženstvo nehralo žiadnu rolu. Nikto nemal s nikým problém a nikto sa z nikoho nevysmieval. Poprad bol multikultúrny.
V Poprade bola pomerne silná židovská komunita. Do synagógy však chodilo minimum ľudí. Nežilo sa tak religiózne. Podľa súpisu obyvateľstva sa väčšina židovského obyvateľstva v tridsiatych rokoch hlásila k nemeckej národnosti. V kolónke vierovyznanie však uvádzali židovské náboženstvo. Židia v Poprade boli obchodníci, podnikatelia a venovali sa remeslám. Boli to tiež lekári, právnici a neskôr tu prišli aj architekti.
Čo zo židovskej histórie sa zachovalo v našom meste?
Tých pár Židov, ktorí sa po vojne vrátili, následne odišli. Zostalo tu niekoľko rodín. Veľmi o tom nehovoria alebo sa k židovstvu nehlásia aj zo strachu, čo sa momentálne deje. Kameň úrazu v Poprade je to, že urbanistika mesta je veľmi zmenená. Z námestia sa lepšie zachovala spodná (letná) strana. Na námestí máme aj dom maďarského architekta Ing. Ladislava Hitsa, ktorý síce nebol Židom, ale cez vojnu zamestnával židovských architektov a pomáhal židovskému obyvateľstvu.
V Poprade je jedna z troch zachovaných synagóg na Spiši. V parku neďaleko stanice bol v roku 2018 do dlažby osadení Stolpersteine (pamätné dlažobné kocky pozn red.) venovaný rodine Gejzu Weisza. Poprad má unikátny židovský cintorín. Na vlakovej stanici je tiež pamätná tabuľa pripomínajúca prvý transport židovského obyvateľstva do koncentračného tábora z územia Slovenska. Úplne prvá bola osadená na priečelí synagógy ešte v roku 1992.
V akom stave je popradský židovský cintorín?
Našli sa dobrovoľníci, ktorí sa ho ujali. Miroslav Mitra s ďalšími sa oň začali starať fyzicky. Ja robím skôr výskum. Oni ho vyčistili od odpadu, pravidelne ho kosia a postupne zdvíhajú náhrobné kamene, ktoré sa volajú macevy. Vstupný portál je tiež opravený. Vieme o tom, že tam ľudia chodia a aj sa nám ozývajú tí, ktorí tam majú pochovaných svojich predkov. Pred dvoma rokmi sa nám ozvala rodina Steinovcov. Do Popradu zavítali štyri generácie potomkov Izáka Steina z celého sveta (z Ameriky, Kanady, Austrálie a Maďarska). Podarilo sa nám nájsť náhrobné kamene ich troch predkov. Momentálne pripravujeme informačné materiály o popradskom cintoríne. Máme aj súpis hrobov.
Svoj zápal pre tému obdobia druhej svetovej vojny a regionálnych dejín sa snažíte už roky prenášať na svojich žiakov. Ide vám to?
Myslím si, že áno. Študenti sa do tých projektov zapájajú. Celé to začalo tým, že keď som sa na nemčine venoval reáliám, študentom som spomínal aj obdobie druhej svetovej vojny a holokaust. Od roku 2018 som sa tomu začal venovať systematickejšie. Na škole vediem tretí rok krúžok Zabudnuté dejiny podtatranského regiónu. Tam sú žiaci, ktorí nie len píšu, ale vyjadrujú sa aj obrazom. Mnohé deti majú talent, len to v nich treba objaviť a u mňa budú mať vždy podporu. Ak majú aj trochu záujmu, treba ich postrčiť a potom niečo spravia.
Čomu všetkému sa venujete na hodinách dejepisu a na dejepisnom krúžku?
Na dejepise sa venujeme okruhom, ktoré sú dané v pláne, ale aj ďalším projektovým aktivitám. Nedávno sme mali online stretnutie s Alexandrom Luczym (*1939). Nášho Šaniho poznajú mnohí starí Popradčania. Má bohaté spomienky na koniec vojny ale aj svoj životný príbeh. S mamou a bratom sa ukrývali v Mengusovciach, lebo im hrozilo, že pôjdu do transportu. Ich mama bola polovičná Židovka. So študentmi si pravidelne pripomíname výročie prvého transportu, ktoré je 25. marca. Už druhýkrát sme v prednáškových priestoroch Podtatranského múzea pre verejnosť odprezentovali príbehy dievčat, ale aj popradských židovských rodín, ktoré sme spracovali. Minulý rok sme tiež čítali mená šesťdesiatich popradských dievčat, ktoré boli v prvom transporte.
K pamätnej tabuli na prvý transport chodievame aj počas roka a tvoríme pozdravy pre potomkov dievčat z tohto transportu. Od roku 2018 sa zapájame do súťaže Dokumentačného strediska holokaustu s názvom Susedia, na ktorých sme nezabudli. Dvakrát sme sa zapojili aj do medzinárodnej literárnej súťaže Kto zachráni jeden život, zachráni celý svet v bulharskom Burgase. Náš rómsky žiak Kevin Horváth (momentálne prvák na vysokej škole), tam získal druhé miesto za spracovaný príbeh popradskej rodiny bratov Spitzerových a ich záchrancu Vojtecha Kolenku, ktorému bol v roku 2009 udelený titul „Spravodlivý medzi národmi“.
Založili ste krúžok Zabudnuté dejiny podtatranského regiónu. Hodiny dejepisu, kde je pre túto tému prirodzený priestor vám nestačili?
Nie. Dejiny nie sú len o holokauste a Židoch. Tomu sa venujeme hlavne na tom krúžku. Na strednej škole si viem dovoliť ísť aj do regionálnych dejín ako je osídlenie Spiša Nemcami, stredoveké mestá na Spiši alebo založenie tatranských osád. Ak sa dá, urobíme si výlet po regióne a učím ich históriu priamo na mieste. To sa nedá vždy cez vyučovanie, tak sa stretneme aj mimo neho, cez víkend alebo prázdniny.
Baví ich to?
Myslím si, že áno. Na druhej strane oni vedia, že ak sa stretnú so mnou, tak sa tomu nevyhnú (smiech). Ale ja im to nevnucujem a viem, kedy je dosť. Keby ich to nebavilo, tak by mi nenapísali ten príbeh, nenamaľovali obraz alebo by nenapísali báseň.
Čo dávajú vašim žiakom tieto aktivity?
Zdravý náhľad, vzájomný rešpekt a toleranciu. Holokaust nebol len o Židoch, ale aj o Rómoch a rómskych žiakov máme aj na škole. Vzťahy žiakov u nás na škole sú dobré. Na Spiši to bolo stále o multikultúrnosti a viacjazyčnosti. Naši žiaci chodia aj do zahraničia a tam sa stretávajú s inými kultúrami.
Raz mi povedala Dudka (Judita Prokopyová), že si nikdy nepomyslela to, že raz tieto príbehy bude počúvať toľko mladých ľudí. Verí, že z mladých, ktorí si týmito príbehmi prejdú, antisemiti nevyrastú. Mal som aj žiakov, ktorí sa so svojím príbehom vžili natoľko, ako keby ho prežili oni sami. U nich to ostane. Neskôr, keď sa stretnú s nenávisťou, budú vedieť reagovať.
Na Vašu školu prichádzajú deti z rôznych prostredí. Po rokoch strávených s Vami vidíte zmenu v ich postojoch?
Päť rokov, čo to robím, nie je veľa. To by lepšie zhodnotila kolegyňa učiteľka zo Spišskej Novej Vsi – Ruženka Kormošová, ktorá to robí už dvadsať rokov. Ukáže to čas. Myslím si, že žiaci, s ktorými som robil intenzívne na tých príbehoch, tak v nich niečo ostalo. Už teraz vidím, že sú viacej vnímaví. Niekedy prídu za mnou skonzultovať udalosti, ktoré zachytili v médiách.
Mám od nich práce, ktoré mi odovzdali po návšteve Auschwitzu. V nich vyjadrili svoje pocity a dojmy. Pri niektorých som bol veľmi milo dojatý. Aj to je odpoveď na to, či ich to formuje. Všetky som si ich odložil.
Mali ste za ten čas negatívnu spätnú väzbu na svoje aktivity so žiakmi?
Nie. Za tie roky to boli vždy pozitívne reakcie aj od rodičov, aj od žiakov. Raz sa nám stalo, že nám na facebookovú stránku židovského cintorína niekto napísal nevhodný komentár. To je všetko.
Pokračuje ich záujem aj keď opustia vašu školu?
U niektorých áno. Nedávno mi poslala jedna bývalá žiačka spracovaný príbeh Bratislavčana Pavla Taussiga. Spracovala ho sama a poslala mi ho iba na kontrolu. Ona plánuje vydať aj knihu. Má už väčšiu zbierku vlastných textov a básní. S niektorými žiakmi som ostal v kontakte a prídu niekedy aj na akcie, ktoré organizujem.
Vedia podľa vás dnes mladí dosť o téme holokaustu?
Majú veľa informácií. Pýtam sa žiakov a mnohí boli už v Auschwitzi počas základnej školy. V kabinete mám dve police kníh s tematikou holokaustu. Obľúbené tituly sú Sestrin sľub, Tetovač z Auschwitzu, Čo Dante nevidel, Denník Anny Frankovej alebo Mengeleho dievča. Žiaci si ich požičiavajú a kolujú medzi nimi.
Poprad je mesto, odkiaľ odišiel prvý transport z územia Slovenska do nemeckého koncentračného a vyhladzovacieho tábora Auschwitz pri poľskom meste Osvienčim. Je to v kolektívnej pamäti mesta?
Myslím si, že áno. Popradčania chodievajú na spomienkové akcie. V deň spomienky na prvý transport býva aj veľa sprievodného programu v Tatranskej galérii. Možno by som si prial viacej škôl aj priamo pri pamätnej tabuli na železničnej stanici. My tam chodievame pravidelne aj počas roka. Trochu sa zabúda na to, že z Popradu odišlo okrem prvého transportu ešte ďalších šesť – dva z nich boli rodinné, a boli v nich aj tie najmenšie deti.
