Jeho pseudonym síce vznikol ako pseudo-logická úvaha po prebdenej noci, no výborne sedí aj do témy odcudzenia, ku ktorej sa vo svojich textoch často vracia. Pesničkár Samo Kovalčík, známy pod umeleckým menom Zabiť Františka, tvorí hudbu v žánri alt-folk, ktorá poslucháča dostáva do príjemne hĺbavých nálad. Zažiť ho môžete tak na komorných podujatiach v rodnom Poprade, ako aj na väčších podujatiach v rámci Slovenska. Hovorí, že ľudia by sa nemali v hudbe nachádzať, mali by sa ňou nechať pretvárať.
Dočítala som sa o tebe, že nemáš hudobné vzdelanie, v desiatich si si ale začal brnkať na gitare a už ti to ostalo. Čo pre teba znamená hudba? Hľadáš v nej únik z reality alebo sa s ňou, naopak, lepšie vyrovnávaš?
Muzikálnosť je integrálna súčasť mojej osobnosti a hudbu v podstate robím z nutnosti, inak by som sa necítil sám v sebe dobre.
Ak by som si musel vybrať medzi uvedenými možnosťami, teda únikom z reality a prostriedkom pre vyrovnávanie sa s ňou, vybral by som druhú možnosť. Mám pocit, že hudbu píšem, lebo ju písať potrebujem, a snažím sa v nej hovoriť o veciach, ktoré zamestnávajú moju myseľ, a preto predpokladám, že trápia aj iných, mne podobných ľudí.
Čo sa svojimi piesňami snažíš komunikovať? Akí ľudia sa v nich nájdu?
Snažím sa komunikovať to, že človek je smrteľný živočích, ktorého biologické vybavenie ho nepredurčuje k tomu, aby poznal svet taký, aký je. Že väčšina toho, čo nás obklopuje, sú sociálne konštrukty – ohybné a otvorené opätovnej interpretácii a revízii. V neposlednom rade to, že nič nenasvedčuje, že by existovala nejaká absolútna bytosť, minimálne nie taká, ktorá by to s nami bez robenia rozdielov myslela dobre a dalo by sa jej prisúdiť autorstvo akejkoľvek dostupnej literatúry. Dlhodobo mám pocit, že so spomínanými tézami drvivá väčšina slovenskej spoločnosti neoperuje.
Samozrejme, riešim aj iné témy, ale základný rámec, v ktorom sa myšlienkovo pohybujem a z ktorého pri písaní textov vychádzam, vyzerá nejako takto.
Čo sa nachádzania týka, v hudbe by sa podľa mňa ľudia nemali nachádzať, mali by k nej pristupovať a ona by ich mala svojim pôsobením pretvárať. Na začiatku skladby by mal byť poslucháč niekým iným, než je na jej konci. Ak má konkrétne dielo takúto silu, je to pre mňa dobrá skladba.
Foto: Stephanie Rybárová
Hudbu a texty tvoríš sám? Kde nachádzaš inšpirácie, podnety?
Tvorím sám. Na vysokej som mal kapelu, ale s odstupom času viem, že som nikdy nebol a nie som príliš kolektívny hudobník. Minimálne nie v tvorbe. Mám veľmi jasné predstavy, ako chcem, aby skladby zneli a ktokoľvek s ambíciou autorského prínosu je tým pádom nejako navyše.
Inšpirácie a podnety čerpám všade a lepím si z nich v poznámkach v mobile mozaiky, z ktorých sú nakoniec hudobné texty.
Kedy sa ti najlepšie tvorí?
V noci. Často sedím nad rozpracovanou skladbou do skorých ranných hodín. Problém inšpirácie je, že prichádza náhodne a mnohokrát v nevhodnú chvíľu. Keď ale príde, je potrebné zanechať všetky ostatné činnosti a nasledovať ju.
Ako sa vyrovnávaš s tvorivými blokmi?
Pár ich už bolo a pomáhajú mi tri veci. Prvou je návrat „ku koreňom”, k hudbe, ktorá ma formovala. Do streamovacej služby si vtedy stiahnem albumy, ktoré tvoria gro môjho hudobného vkusu, počúvam ich a hľadám v nich nové veci, ktoré som prehliadol. Ako človek starne, hľadí na rovnaké veci stále trochu inak.
Druhou metódou je, že si na tabuli rozoberiem ako celok to, čo robím. Vypočujem si svoju hudbu, robím si poznámky, myšlienkové mapy, stopujem vplyvy. Tieto objekty potom preskupujem a rozhodnem sa, čo zmeniť, ktorou novou cestou sa vydať.
Poslednou, treťou metódou, je kúpa nového nástroja. Nemyslím tým x-tej gitary, ale nejakého nového nástroja, na ktorý človek nevie hrať. Pri učení sa hrať na nový nástroj vychádzame z vybehaných koľají a vieme tým rásť do strán.
Foto: Adam Jánoš
Aké publikum na svojich koncertoch máš najradšej?
Presne také, aké si ma našlo – citlivé, otvorené, ohľaduplné, láskavé.
Tento rok si vystúpil aj na Pohode. Ako si si užíval stage veľkého festivalu so svetovým renomé?
Po rokoch snaženia to bola pocta a zadosťučinenie. Nakoplo ma to k ďalšej práci, či už priamo k tvorbe, alebo v aktívnejšom stavaní sa za veci, ktoré považujem za dôležité.
Čo je ďalší veľký cieľ alebo sen v tvojej hudobnej kariére?
V blízkej dobe plánujem nahrať a vydať druhý album. To je aktuálne cieľ číslo jedna. Tiež by som chcel, aby ma viacej hrával Slovenský rozhlas, ale to nie je akokoľvek závislé odo mňa alebo mojich kvalít. Ďalej by som v budúcnosti rád hrával viac aj v Českej republike.
Celkovo by som v živote chcel nahrať zopár albumov, ktoré budú aj po dlhšej dobe hodnotené kladne. To by mi stačilo.
Foto: Stephanie Rybárová
Ako často hrávaš v Poprade? Kde u nás ťa najčastejšie môžeme vidieť?
Snažím sa na rodné mesto nezabúdať a odohrať v ňom ročne jeden až tri koncerty. Najbližšie ma môžete vidieť 3. 11. v tetovacom a piercerskom štúdiu Pretlak na Francisciho 35. Pôjde o večer komornej, akustickej hudby a bzučania strojčekov. Sám mám celkom dosť tetovaní a určite si nechám po koncerte spraviť nejaké ďalšie.
Ovplyvňuje tvoju tvorbu aj to, odkiaľ pochádzaš?
Určite áno, ale presne analyzovať by som to asi nevedel. Viem len, že vyrastanie v Poprade ma do značnej miery tvarovalo, či už pozitívne, alebo naopak.
Ako vnímaš kultúru v našom meste?
Vidím nezanedbateľnú snahu mojej a nastupujúcej generácie v Poprade rozbehnúť kultúru, či už ide o alternatívny festival, čitateľský klub, alebo rôzne miesta pre koncerty. Kolegyne a kolegovia to robia často svojpomocne a bez čerpania grantov, čo ale nepovažujem za negatívum, pretože takto vybudovaná kultúra je, na rozdiel od kultúry posvätenej establišmentom, odolná voči svojvôli politikov, ktorú môžeme najbližšie roky očakávať.
