Kristína Čakyová sa venuje ojedinelému druhu umenia, ku ktorému sa dostala pre nedostatok priestoru na papieri či plátne. Narodila sa vo Švábovciach a študovala v Poprade na Strednej priemyselnej škole techniky a dizajnu. Za štúdiami sa presunula do Košíc, potom do Bratislavy, až napokon skončila v Prahe, kde teraz vytvára originálne dizajnové koberce. Ako sa umelec dostane ku takejto činnosti? Koľko trvá výroba jedného koberca a koľko kíl vlny sa spotrebuje?
Ako vyzerali počiatky tvojho kultúrne-výtvarno-vizuálneho života?
Veľkú rolu v mojom živote zohrali školy. Najprv som sa ako malá prihlásila na výtvarnú výchovu na Základnej umeleckej škole v Poprade. Už vtedy som vedela, že umelecký smer je pre mňa ten správny. Začala som navštevovať Strednú priemyselnú školu techniky a dizajnu – odbor propagačná grafika. Tu sa moje predošlé presvedčenie len posilnilo. Preto som sa prihlásila na grafiku a experimentálnu tvorbu na Technickú univerzitu v Košiciach, kde som začala nahliadať na textil v umeleckom svete. Jednoducho, už mi prestával stačiť papier, preto som začala tvoriť rôzne koláže, od ktorých som sa neskôr presunula ku textilu.
Skrz pre mňa novoobjavený druh umenia som sa dokázala v tvorbe nachádzať lepšie a aktívnejšie než kedykoľvek predtým. Preto som sa prihlásila na magisterský stupeň Ateliéru textilnej výroby v priestore na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Vďaka perfektnej vybavenosti ateliérov sa vo mne láska k textilu prehĺbila a natrvalo upevnila. Aj keď mi „môjho magistra“ prekazil kovid a nemohla som pracovať so strojmi potrebnými na výrobu, konzultácie s profesormi vyvážili skúsenostný deficit spôsobený pandémiou.
Po dovŕšení magisterského titulu si sa uplatnila v odbore. Čo v súčasnosti robíš a ako si sa k tomu dostala?
V Bratislave som objavila techniku tuftingu, teda výrobný postup, pri ktorom sa nastreľuje vlna do plátna pomocou pištole. Táto technika mi je od prvého momentu veľmi blízka pre mäkkosť materiálu, z ktorého vznikne objekt ako produkt. Chcela som sa zdokonaliť, preto som hľadala možnosť absolventskej stáže. Napokon som narazila na kreatívne štúdio Masopust v Prahe. Plánovala som tam ostať len na dva mesiace, no nakoniec som sa na Slovensko už nevrátila. S Annou, vedúcou ateliéru, sme si od začiatku osobnostne aj tvorivo sadli a po stáži sme začali spolupracovať.
Priblížiš čitateľom zameranie Masopustu?
V Masopuste vytvárame originálne dizajnové koberce a tapisérie z rozlične farebných vĺn pre ľudí, ktorí chcú svoj domáci priestor nielen oživiť, ale aj zjedinečniť. Ako hovorí oficiálny popis spoločnosti: „Masopust je veselí. Oslava rozličnosti a různorodých charakterů. Jeden není jako druhý, každý s vlastní duší. Mohou být polštářem i nábytkem, mohou být čím si račte přát. Teď jsou nejvíce ze všech koberci.“
Jednou z našich veľkých zákaziek bolo napríklad vytvorenie nástenných tapisérií do pražskej reštaurácie Fuze v budove Masaryčky od Zahy Hadid, a taktiež sme sa zúčastnili výstavy Praha zítra? Domy a byty v CAMP, ktorá reagovala na problematickú otázku bývania.
Ako dlho trvá výroba jedného koberca?
Prvým krokom je vytvorenie motívu. Je to rozhodne najzdĺhavejší proces, väčšinou trvá niekoľko dní. Po vymyslení dizajnu pokračujeme natiahnutím plátna na obrovský drevený rám a prekresľujeme naň dohodnutý návrh. Nasleduje hlučná fáza – teda nastreľovanie vlny pomocou pištole pripojenej na kompresor.
Neskôr sa koberec zalepí prírodným latexom a upravuje strihaním. Znie to pomerne jednoducho, ale samotný proces, bez vytvárania návrhu, zaberie od tridsiatich do štyridsiatich hodín. Závisí to od náročnosti koberca a rozmanitosti techník, ktoré používame. Celkovo sa spotrebujú dve až štyri kilá vlny.
Cítiš počas vytvárania voľnosť?
Od klientov dostávame zákazky, ktoré sa líšia svojim zadaním. Odo mňa sa vyžaduje presné splnenie požiadavky, ako by mal koberec vyzerať. Avšak, niekedy zase mám možnosť nechať sa uniesť a vložiť do procesu vytvárania produktu svoju vlastnú nápaditosť – tak vznikol napríklad koberec Morské dno. V každom prípade, okrem objednávok mám možnosť pracovať aj na vlastných kobercoch, takže voľnosť určite cítim.
Nastal v tvojej tvorbe myšlienkový prerod toho, čo si zobrazovala niekedy a čo zobrazuješ teraz?
Samotný prerod je už to, že som sa posunula od kolážovitých obrazov ku kobercom. Vždy som bola vo svojej tvorbe osobná a zobrazovala som to, čo sa ma v danom momente intuitívne dotýkalo. Vyjadrovanie pomocou textílie mi prinieslo do kreativity novú perspektívu.
Počas štúdia som sa venovala intímnym problémom a tabuizovaným témam ženského tela, ktoré som zobrazovala mäkkými plastikami. Napríklad práca Pod kožou sa skladá z troch textilných objektov predstavujúcich gynekologické ochorenie, endometriózu, ktorá mi bola diagnostikovaná. Málo sa o nej hovorilo, preto som chcela rozšíriť povedomie o tomto ochorení. Dizajn kobercov je skôr snový, surreálny, podobný mojej pôvodnej kresbovej tvorbe. Nedávno som však vytvorila koberec pre kamarátku, v ktorom vidím prepojenie s intímnym telesným charakterom textilných objektov.
Vnímaš svoju prácu ako oddychovú činnosť?
Nastreľovanie vlny je hlučný a fyzicky náročný proces, preto počúvam hudbu a snažím sa prehlušiť zvuk kompresora a pištole, takže veľa priestoru na relax neostane. Naopak, finišujúce kroky by som dokázala robiť celé dni. Mám rada malú, pedantnú prácu s nožnicami pri strihaní a s ihlou pri obšívaní koberca; počas toho sa dostávam hlboko do svojich myšlienok, je to pre mňa meditačná činnosť.
Určite máš veľké plány do budúcnosti, pravda?
Samozrejme! Rada by som si našla čas na dokončenie vlastných návrhov. Taktiež sa teším na čas, keď budem mať v budúcnosti vlastný ateliér a budem môcť viac experimentovať so svojimi nápadmi. Rada by som presunula moje koberce z obývačiek do galérií. Treba ale myslieť na súčasnosť, a preto dodám, že som hrdá na to, že môžem mať možnosť pracovať s talentovanými ľuďmi v tak kreatívnom štúdiu. No hlavne som vďačná za to, že môžem robiť to čo ma baví a napĺňa.
Foto: archív Kristíny Čákyovej
