Ranné ticho v tundre východne od Mezene prerušuje zvuk dvojtaktného motora. Starý Buran neurčitej farby s dvoma pasažiermi sa prediera hlbokým snehom. Šoféruje ho územčistý Nenec. Volá sa Jigorij. V marci bude mať 50 rokov. Bol brigadírom 8. brigády na polostrove Kanin. Svoj kočovný život ukončil na jar minulého roka. Usadil sa v dedine Nes. V mieste kde ostáva väčšina kaninských Nencov, ktorí dosiahli dôchodkový vek – u Nencov je to 50 rokov. V mieste do ktorého sa dá po zemi dostať len v zime – na saniach alebo skútri. V lete cestu zahatajú bažiny a rieky. Rieky, cez ktoré nikto nemá v pláne postaviť mosty. Ležia totiž v Mezeňskom rajóne. Ale obyvatelia ktorých rieky odrežú od sveta žijú v Neneckom autonómnom okruhu. Oblasti kam sa bez priepustky smrteľník ani nedostane. V lete sa dá do Nesu dostať len letecky. Jednosmerná letenka stojí 5000 rubľov. Priemerný dôchodok je 10000 rubľov. Jigori si svojpomocne postavil dom dva kilometre od dediny. Za dve letá. Žije tam so svojou ženou a dvoma najmladšími školopovinnými deťmi. Štyri dospelé žijú v Archangeľsku.

Jeho pasažier je zjavne cudzinec. Na Európana priemerne vysoký, ale so svojimi necelými 180 cm je od Jigorija o hlavu vyšší. Má oblečené červený polárny odev. Ošúchaný, zaplátaný. Je vidieť že už čo to zažil. Na chrbte sa mu hompáľa fotobrašňu, v saniach za skútrom je veľký modrý vak aký používajú horolezci. Spod kukly mu vykúka neudržiavaná biela brada. Mlčia. Cez zvuk motora sa rozprávať nedá a čo bolo treba, si už povedali včera. Dnes sú na ceste. Na jednej z ich mnohých spoločných ciest. Najskôr idú po zimnej medzi Mezeňom a Karyepolye, neskôr odbočia do tundry. Asi po hodine a pol jazdy sa pred nimi vynoria tri stany. Dvom sa dymí z komínov. Ich cieľ – ôsma brigáda.

Za brechotu táborových psov skúter zastavuje, posádka zostupuje a naťahuje si stuhnuté končatiny. Zo stredného stanu vychádza mladý muž. Je to Koľja – Jigorijov najmladší brat.
„Vitaj znovu v devätnástom storočí“, zdraví cudzinca obľúbenou frázou.
„Dlho si tu nebol. Čo nového tam dole v dvadsiatom prvom?“
„Všetko normálne,“ odpovedá cudzinec. „A u vás?“
„Tiež všetko normálne,“ znie odpoveď bežná v Rusku. A v tundre dupľom. Vždy je všetko normálne.
„Vidím že pribudol nový stan. Kto?“ pýta sa cudzinec.
„Fedor z piatej. Prišiel na jeseň.“
„A prečo odišiel z piatej?“ vyzvedá cudzinec, tušiac odpoveď.
„Veď vieš …“, Koľja si dvoma prstami zaťuká o krčnú tepnu. Gesto, ktoré pozná každý Rus – alkohol.
„A tu?“ zaujíma sa. „Stále rovnako. Teraz je v Nese. Alebo v Mezeni. Kašle na robotu. Pije. Veď sám poznáš …“
Cudzinec pozná. Alkohol ho kedysi takmer pripravil o všetko. Už nepije. Tak ako väčšina Nencov. Nenci nemajú enzým alkoholdehydrogenázu. On nemal mieru.
„Vodka je sviňa,“ precedí pomedzi zaťaté zuby.
„Vodka nie je na vine,“ oponuje Jigorij. „Na vine je človek. Nikto nikoho nenúti piť!“ Debata je uzavretá.
Z lesa sa vynára žena – Lena. Už z diaľky máva na cudzinca.
„Ušila som ti malicu. Ako si chcel. Dúfam že si nenarástol,“ vtipkuje.
„Nie. Ani hlava sa mi nezväčšila. A je bez?“
„Nie, také nešijem. Nejak si poradíš“, odpovedá Lena. Nenci majú na kabáte zo sobej kože – malici – našité rukavice. Palčáky. Cudzincovi zavadzajú. Keď používa svoje fotoaparáty potrebuje rukavice s prstami. Tie má vlastné. Nosí dvoje. Preto aby mu nebola zima a aj preto, že každý pár je deravý. Našťastie každý na iných miestach. A keď je veľmi zima, môže si na vrch natiahnuť tie našité – kožené.
„S tým nebude problém,“ potvrdzuje ďalší z bratov, ktorý sa medzitým pridal k skupinke. Volá sa Kosťa. Tiež nosí rukavice s prstami – na skúter. Moderné. Motorkárske. Má skúsenosti s novinkami. Ako prvý v brigáde začal jazdiť na skútri – najskôr na Burane, teraz má novú Yamahu. Prvý si zaobstaral kolimátor na pušku. Je skrátka technologickým vizionárom brigády.
„Idem vyskúšať. Je v stane?“ pýta sa cudzinec.
„Áno v stane“. Cudzinec vchádza do stanu cez malé dvierka. Derú sa za ním mladé soby. Cudzinec zakľaje zmesou ruštiny a nenečtiny a vyháňa zvery von. Chvíľu mu trvá kým sa prezlečie z polárnej výstroje.
„Je perfektná,“ vraví Lene keď vylezie zo stanu.
„Hmmm …“ súhlasí Lena. Žiadne ďakujem, prosím, nemáš začo. V tundre na zdvorilosti nie je čas a priestor. Na tvári má široký úsmev. Do stanu vošiel cudzinec. Vyšiel z neho BIELY NENEC.