Stará sa o obľúbený lom na Kvetnici, má na svedomí populárnu akciu Čisté vody, pomáha pri natáčaní slovenských i zahraničných filmov a v neposlednom rade stojí za tretím najstarším potápačským filmovým festivalom v Európe. Popradský potápačský klub Vodnár si za dekády existencie vybudoval medzinárodnú reputáciu. Tento rok oslávi štyridsiate piate narodeniny.
„Ocitli sme sa v inej dimenzii, v inom priestore. Chodili sme pod vodu kvôli zvedavosti, chceli sme niečo hľadať a objaviť. Aj keď vtedy bola len jednoduchšia výstroj, mali sme na sebe tzv. mokráče, bolo to ako mať na sebe plech. Museli sme čosi vydržať,“ opisuje začiatky potápačského klubu Vodnár jeho otec-zakladateľ Pavel Svitánek.
K potápaniu sa dostal počas povinnej vojenčiny, neskôr ho vtedajší Zväzarm oslovil na založenie vodáckeho klubu. V začiatkoch pomáhal s financovaním aj výstrojov, vďaka čomu sa klub mohol rozvíjať. Svoju šancu nepremrhal, okrem potápania členovia klubu začali aj s ďalšími aktivitami. Tá najznámejšia – Medzinárodný festival potápačských filmov, trvá až dodnes, spolu 39 rokov. Čo mu však predchádzalo?
Pavel Svitanek
Fotky spod vody robili ako úplne prví
„Vodnár bol prvý potápačský klub na Slovensku, ktorý presadil novú činnosť – filmovanie a fotografovanie pod vodou. Bolo to v roku 1981. Dovtedy taký pojem na Slovensku vôbec neexistoval,“ hovorí Pavel. Najnavštevovanejšími lokalitami boli tajchy Slovenského raja, priehrady Dedinky, Liptovská Mara a tiež plesá Vysokých Tatier. Potápači do nich vstupovali so svojimi fotoaparátmi a kamerami a zachycovali tatranský podvodný svet.
Keď prišla ponuka od Zväzu potápačov Slovenska pokračovať v tradícii festivalu potápačských filmov, ktorý sa dovtedy odohrával v Martine, členovia klubu je s nadšením prijali. Festival premiestnili pod Tatry, piaty ročník sa tak odohral na Štrbskom plese. Odvtedy sa podľa možností premiestňuje do rôznych tatranských či podtatranských lokalít.
Návštevníci z celého sveta
„Je to taký náš potápačský sviatok,“ hovorí s úsmevom Pavel. Na festivale sa totiž stretne celá komunita. A nielen slovenská. Za roky existencie sa podarilo osloviť aj osobnosti z celého sveta, prichádzajú napríklad z USA alebo dokonca aj z Južnej Afriky.
Pavel spomína najmä na rok 2004, ktorý považuje za vrcholový. Vtedy sa členom po úpornej niekoľkoročnej snahe podarilo na festival dostať aj Jeana-Michela Cousteaua, francúzskeho oceánografa, scenáristu a režiséra, syna známeho Jeana-Yvesa Cousteaua. V tom istom roku sa zároveň Pavel stal členom predsedníctva Európskej asociácie potápačských filmových festivalov (EUIFA), ktorej dnes predsedá.
V súčasnosti klub Vodnár čelí generačnej výmene. „Festival má svoju reputáciu. Snažím sa o to, aby štafetu prevzali aj mladší, aby festival nezanikol, pretože má svoj význam. Prezentujú sa tam nielen autori, ale aj zaujímavé tematické filmy, ktoré okrem iného poukazujú napríklad aj na negatívne stránky ľudskej činnosti, a na to, ako znečisťujeme vody,“ uvádza Pavel.
Filmy hodnotí porota zložená zo skúsených odborníkov. Ako filmár sa Pavel (ktorý, mimochodom, vyhral ceny na viacerých festivaloch so svojím filmom Meandre Hrona) stretáva s profesionálmi zo sveta televízie a filmu a často ich aj pozýva na spoluprácu. Spolu s odborníkmi tak rastie aj úroveň festivalu. Ten je inak otvorený aj pre širokú verejnosť a vstup je voľný. Festival býva každý rok v októbri v Tatrách.
Z tatranských plies vytiahli koč či striebornú vidličku
Jeho súčasťou je aj dobre známa akcia Čisté vody. Počas nej potápači z celého Slovenska vyrážajú do Tatier čistiť plesá. Aj s touto iniciatívou prišiel práve klub Vodnár. Pavel spomína: „V začiatkoch sme napríklad z Popradského plesa vyťahovali najrôznejšie predmety, napríklad časti kočov, striebornú lyžičku a vidličku a podobne. Dnes tam nachádzame najmä stavebný odpad – železá, betóny, v lokalitách, kde je výstavba.“
Aktivita vzbudzuje v potápačskej komunite každoročne vysoký záujem, podľa Pavla potápačov láka možnosť nazrieť do tatranského podvodného sveta. Vodnár sa však snaží motivovať aj ďalšie kluby, aby sa starali o vodné lokality vo svojom okolí a zorganizovali čistiace akcie aj v iných častiach Slovenska.
Spolupracujú pri filmoch či robia kurzy potápania
PK Vodnár spolupracuje aj pri filmových produkciách. V lome na Kvetnici boli pri natáčaní filmu o Baťovi, na Dunajci zase pomáhali pri natáčaní Jánošíka. Dokonca v deväťdesiatych rokoch sprevádzali pri potápaní aj spomínaného Jeana-Yvesa Custeaua, ktorý prišiel spoznať tatranské plesá.
S Jeanom-Yvesom Cousteauom počas festivalu.
V lete počas víkendov je možné pri prechádzke okolo kvetnického lomu zbadať potápačov – dobrovoľníkov, ktorí strážia brehy. Vodnár nad ním totiž prevzal patronát a spoločne s mestom hľadajú možnosti na jeho ďalšie využitie. Jednou z nich sú aj potápačske kurzy. Tie prebiehajú najmä v zime, v špecializovanom bazéne v Spišskej Novej Vsi. Po začiatku sezóny sa skúsení potápači venujú nováčikom práve v lome. Tam ich aj najčastejšie oslovujú záujemcovia o kurz.
O lom sa Vodnár stará a monitoruje ho, pravidelne napríklad odoberajú vzorky vody a dávajú na posúdenie. V súvislosti s tým má Pavel na návštevníkov prosbu: „Prosil by som ľudí, aby zvážili množstvá potravy, aké hádžu rybičkám. Chlieb totiž dokáže vo vode kvasiť a tým znížiť jej kvalitu, či dokonca aj pokaziť,“ vysvetľuje.
S kosatkami i žralokmi
Pavel je potápač srdcom aj dušou. Počas svojej potápačskej kariéry sa mu podarilo navštíviť všetky oceány a nazbierať nielen unikátne zážitky, ale aj filmové a fotografické zábery. Spomína napríklad na potápanie s veľrybami či kosatkami: „Kosatka je mystický tvor. Raz sme natáčali v Nórsku, počas polárnej noci, v šere. Dolu sme chodili na nádych. Všetko bolo čiernobiele. Aj kosatka je čiernobiela takže keď sa pri nás objavila, bolo to nečakané, neuveriteľné. Zrazu boli vedľa mňa iba 20 centimetrové zuby a oko. Boli to zimomriavky.“
Popisuje, ako pri potápaní medzi žralokmi pochopil, že nie sú nebezpečné, iba zvedavé. „Dôležité je neprovokovať. Mal som pri sebe paličku, ktorou som ho jednoducho odtlačil, keď bol príliš blízko.“ Hovorí, že potápač musí byť rozvážny a zodpovedný. Navyše je potrebná aj dobrá fyzická kondícia, ktorá ho vie podržať v náročnejších situáciách.
A čo je preňho na potápaní najkrajšie? „Keď sa ponoríte a necháte za sebou celý marazmus, v ktorom žijeme. Mnohí povedia – čo už v tom lome viete objaviť? Ale už len pozerať na živočíchy, vychutnávať ticho a sledovať podvodný život, je nesmierne upokojujúce.“
Foto: archív Pavel Svitanek, Zuzana Gondová
