Režisérka Divadla Poprad: Možno potrebujeme kultúru stratiť, aby sme si uvedomili, aká je dôležitá

Režisérka Janka Ovšonková má na svojom konte desiatky úspešných divadelných inscenácií, najväčší, celoslovenský úspech zaznamenala s monodrámou Mengeleho dievča, ktorú spracovala pre lokálne divadlo RAMAGU zo Spišskej Starej Vsi. Režírovala hry v Divadle Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene, v Spišskom divadle, ale aj za našimi hranicami – v poľskom divadle Teatr Fredry. Dnes je jej domovskou scénou rozbiehajúce sa Divadlo Poprad, ktoré by malo otvoriť prvú sezónu už v septembri. V rozhovore predstavuje svoje povolanie režisérky, hovorí o Divadle Poprad, ale aj o tom, prečo je kultúra pre spoločnosť dôležitá.

 

Ako si sa dostala k režírovaniu a prečo práve v divadle?

Bola to postupná cesta. Chodila som na ZUŠ do Tatranskej Lomnice, spočiatku ako hudobníčka. Neskôr ma zavolali hrať do divadelného predstavenia Snehulienka a sedem hudobníkov a zapáčilo sa mi to. Začala som chodiť na dramatický krúžok pod vedením Milky Šavelovej. Mala som pomerne široký záber – venovala som sa aj nástrojom aj divadlu aj spevu.

Vďaka tomu som sa dostala na hudobno-dramatický odbor na konzervatóriu v Bratislave. Začalo ma však lákať nielen byť súčasťou predstavenia, ale mať možnosť ho vytvoriť ako režisérka. A tak som si ďalej zvolila vysokoškolský odbor divadelná réžia a dramaturgia.

 

Keď hovoríš o možnosti tvoriť, ako rozmýšľaš nad divadelnými hrami? Čo nimi chceš priniesť?

Mám rada angažované umenie, čiže také, ktoré prináša niečo, čo sa nás ako spoločnosti týka. Je pre mňa dôležité, aby inscenácia bola aktuálna a aby mala čo povedať divákovi. Každé predstavenie by malo byť na niekoho zacielené.

 

Ako začína mladý režisér na Slovensku? Čo bolo pre teba zlomové a otvorilo ti to dvere do rôznych divadiel?

Vedela som, že už počas štúdia sa musí človek veľa snažiť a pracovať na sebe, lebo konkurencia je veľká a je ťažké „prebiť sa“. Preto som sa na vysokej škole snažila ísť na maximum. A vyplatilo sa, už v piatom ročníku som mala prvú ponuku do divadla.

Ale vo všeobecnosti je to veľmi náročné, mnoho tvorcov vytvára vlastné občianske združenie a nezávislé scény, lebo svet kamenných divadiel je zložitý. Zároveň ale musím povedať, že sa to trochu mení a začína sa to zlepšovať.

 

Ako vyzerá tvoj režijný proces od prvého námetu až po výsledok?

Je to veľmi dlhá cesta. Veľakrát si ľudia myslia, že réžia začína, keď je prvá čítačka v divadle s hercami. Ale predtým sú ešte mesiace práce.

Na začiatku musí byť nejaký nápad, námet, ktorý buď prinesiem ja, alebo sa ozve divadlo. Potom prichádza príprava, niekedy je potrebné spracovať aj samotný scenár. Keď máme dramatický text, nasleduje príprava dramaturgicko-režijného konceptu – čo tým textom chcem povedať, prečo ho chcem inscenovať práve teraz a ako ho chcem inscenovať.

A nastupuje fáza prípravy, keď ako režisérka komunikujem s ostatnými „spoluhráčmi“, ako sú výtvarník, hudobník a dramaturg – čo je vlastne tvorivý tím. Celý proces trvá aj pol roka. A keď sa dostaneme k prvej čítacej skúške, veľká časť hry je už pripravená. Štandardne sa inscenácia skúša šesť až osem týždňov.

 

Ktorá tvoja hra ťa najviac „chytila“?

Je ťažké niečo vybrať, pretože všetky hry sú špecifické. Možno takou zaujímavosťou je, že som mala za sebou sériu monodrám (inscenácia, kde vystupuje jeden herec, pozn. red.), po ktorej som mala pocit, že už nechcem robiť žiadnu ďalšiu. A práve vtedy prišla tá najúspešnejšia – Mengeleho dievča, za ktorú som veľmi vďačná. Lebo pri nej sa plní to, v čom vidím zmysel divadla – že má mimoriadny dosah na ľudí.

No ako hovorím, každá hra bola špecifická a mám veľmi rada tie tvorivé procesy za ňou, lebo zakaždým vznikne niečo nové.

 

Čo ťa na tých tvorivých procesoch baví najviac?

Mám veľmi rada čítacie skúšky, keď sa sedí za stolom a veľa sa o inscenácii premýšľa, rozpráva. Jeden môj profesor zvykol hovoriť, že pokiaľ nie je hra dobre „vysedená“, tak sa to v priestore už nedá dobehnúť.

A je pre mňa magickým momentom, keď už začína generálkový týždeň, keď sa začína nasvecovať scéna. Vtedy viem, že už ideme do finále. Má to veľmi magickú atmosféru.

 

Aký je tvoj režijný štýl? Ako spoznáme tvoj rukopis?

Mám pocit, že ho ešte hľadám, ešte nemám všetko prebádané a preskúmané, ale keď to mám nejako charakterizovať, tak nie som v prudko alternatívnych vodách na hranici zrozumiteľnosti. Mám rada divadlo, ktoré je zrozumiteľné, ale zároveň má v sebe aj znakovosť a metaforickosť.

A čo je pre mňa typické, tak veľmi rada vymýšľam rôzne kompozície v rámci svetelného dizajnu. Mám tiež rada, keď je v predstavení veľa hudby, lebo cez ňu viem diváka naladiť na emóciu. Ale tiež jej nemôže byť príliš, aby sme neboli na hrane patetickosti.

 

Čo sa snažíš, aby si divák odniesol z predstavení, ktoré režíruješ?

Snažím sa, aby mal divák priestor rozmýšľať nad tým, čo videl. Možno si odnesie dobrý pocit, možno otázky, možno podnet, aby neostal vo svojej škatuľke. Páči sa mi búrať predsudky.

 

Z toho, čo hovoríš, mi vychádza, že dobrý režisér musí byť veľmi vnímavý a musí mať schopnosť dostať sa cez rôzne vrstvy príbehu. Čo ešte robí režiséra režisérom?

Jedna časť je spracovanie príbehu a ďalšia je práca s hercom, vtedy musím byť ako režisérka aj trochu psychologička a musím vedieť s hercom komunikovať tak, aby som ho nezablokovala, a zároveň z neho vytiahla, čo v ňom je.

 

Prečo je podľa teba divadlo dôležité a aktuálne? Aj v Poprade práve vzniká jedno divadlo, a dokonca to bude tvoja domovská scéna.

O tom sú celé knihy (úsmev). Mňa samotnú fascinuje divadlo, veď tu predsa máme film. Myslím, že v divadle je dôležitý osobný kontakt. A tiež, že vie veľmi rýchlo reagovať na nejakú spoločenskú situáciu. Predsa len, inscenácia vzniká mesiace, kdežto film vzniká roky.

Divadlo viac žije s danou komunitou, s občanmi mesta, v ktorom pôsobí. Ľudia, hlavne po pandémii, viac vyhľadávajú osobný kontakt. A aj preto Divadlo v Poprade bude osviežením, bude to ďalšia príležitosť, kde sa stretnúť a vypadnúť od telky, papučovej kultúry a spoznať niekoho nového, komunikovať spolu. Divadlo je stále dôležitý spoločenský rituál, ktorý v Poprade momentálne chýba.

 

Čo chcete priniesť do Popradu?

Budeme chcieť osloviť čo najširšie spektrum divákov, ponúknuť každému niečo. Ale nechceme byť len zatvorení v divadelných sálach, naopak chceme otvoriť dialóg s divákmi, vytvoriť rôzne sprievodné podujatia pre komunitu.

Budeme mať, samozrejme, predstavenia, ale okolo nich budeme vytvárať ďalšie podujatia, či už diskusie po predstaveniach alebo debaty o umení, o spoločnosti.

 

Počula som, že chcete byť veľmi lokálni, ty sama pochádzaš z Tatier, aj hercov ste vyberali z Popradu a okolia.

Dá sa povedať, že je to niečo, na čo sa prihliada. No máme aj ľudí, ktorí nie sú odtiaľto. Snažíme sa tiež na začiatok hľadať témy a námety, ktoré ponúka Poprad a okolie. Chceme vychádzať z regiónu.

 

Z toho, čo viem, sa môžeme tešiť na dve vnútorné scény, letnú scénu a súčasťou bude aj kaviareň. Bude prevádzka divadla teda celoročná?

Mala by byť štandardná, ako mávajú divadlá – od septembra do júna. Ale momentálne máme pred sebou čas, keď budeme všetko nastavovať a postupne aj zverejňovať.

 

Spomínaná divadelná hra Mengeleho dievča je na Slovensku veľmi úspešná, divadlo RAMAGU s ňou vyhralo celoštátny festival neprofesionálneho divadla dospelých. Ide o spracovanie knihy, v ktorej Slovenka, pani Viola Stern Fischerová, opisuje prežívanie predvojnových rokov, skúsenosť zo štyroch koncentračných táborov a s pokusmi doktora Mengeleho. Aké bolo pre teba spracovávať takúto tému?

Bol to neopakovateľný proces. Hru sme skúšali počas pandémie, vďaka čomu sme mali veľmi štedrý časový priestor. No už len tou témou to bolo veľmi náročné, robila som scenár aj réžiu. Zároveň sme sa však všetci cítili byť poctení, že máme vôbec možnosť príbeh spracovať. Bolo totiž veľmi náročné získať autorské práva, mnohé veľké divadlá boli odmietnuté. Ale nakoniec nám ich autorka knihy Veronika Homolová poskytla, a čo bolo veľmi dôležité, poskytli nám ich aj dcéry a vnuk pani Violy. Musím však povedať, že celú zásluhu na získaní autorských práv má zakladateľ RAMAGU Lukáš Marhefka, ktorý všetko dokázal veľmi dobre odkomunikovať.

Cítila som teda veľkú zodpovednosť, pretože šlo o skutočný príbeh skutočnej ženy, ktorej dcéry sú stále tu. Pristupovali sme k tomu s rešpektom, no mali sme moment, keď sme do tej ťaživej témy a beznádeje „padli“ a museli sme si od skúšok dať pauzu.

 

RAMAGU je neprofesionálne divadlo a pokiaľ viem, predstaviteľka pani Violy Simona Marhefková neštudovala divadlo.

Áno, z tohto pohľadu to bol pre ňu mimoriadne náročný proces. Dokonca niektorí profesionálni herci sa vyhýbajú monodrámam. Zvládla to výborne. Momentálne máme na konte cez 50 repríz, čo je veľmi obdivuhodné. Simona stále nanovo prežíva ten ťažký príbeh a stále to zvláda.

 

Prečo si autorka a dcéry pani Violy vybrali práve vás?

Možno práve preto, že šlo o menšie divadlo. Veronika sa v jednom rozhovore vyjadrila, že mala hneď pocit, že chceme ten príbeh robiť naozaj úprimne a nemáme iný úmysel. A zároveň sme k tomu pristúpili veľmi zodpovedne.

 

Ja som hru videla a ostala som prekvapená, ako veľmi ma vtiahla. Pritom to bola hra s neveľkým počtom rekvizít a minimálnym počtom osôb.

Rada pracujem s minimalistickým divadlom – keď všetko, čo je na scéne, má zmysel a nejakým spôsobom to hrá. Nemám rada, keď sa na tam nachádza niečo, čo sa nevyužije.

Monodráma je ťažká v tom, že na javisku je jeden herec, teda udržať pozornosť diváka je náročnejšie. Ale samotný príbeh pani Violy je tak zaujímavý, že sme sa mali o čo oprieť.

 

Ktorá reakcia na predstavenie ťa potešila najviac?

Vždy ma poteší, keď príde správa, že hra bola pre niekoho silná. Je to „benzín“, ktorý natankujem pre ďalšiu tvorbu. A je fajn vidieť, že ľudí ovplyvňuje a má na nich dosah.

Ale na čom mi najviac záležalo, bola reakcia dcér pani Violy, ktoré to videli v Lučenci. Dostala som informáciu, že sa im to veľmi páčilo a že v predstavení naozaj videli svoju mamu. Vtedy som mala pocit, že sa to podarilo.

 

Ako sa žije mladej režisérke na Slovensku?

Celkom dobre (úsmev). Mnoho mojich kamarátov aj odišlo, no ja som nikdy nemala ambíciu dobyť svet. Vždy som mala skôr pocit, že chcem niečo zlepšiť tu, i keď posledné roky človek veľmi prehodnocuje. Ale práve vznik divadla v Poprade je pre mňa veľkým svetlom a príležitosťou angažovať sa, niečo tu zmeniť. Ešte stále som nezlomila palicu nad Slovenskom, lebo niekto tu zostať musí.

 

Ako ovplyvňuje malé divadlá súčasná situácia s vedením ministerstva kultúry, ktoré robí nelogické až absurdné kroky smerom ku kultúrnej obci?

Myslím, že nastávajú ťažké časy, alebo asi môžeme rovno povedať, že už sú tu. Vidím, že moji kamaráti, ktorí vedú kultúre centrá, chcú s tou situáciou niečo robiť. No vidím aj, že ľudia, ktorí tie centrá navštevujú, si ešte neuvedomujú naplno vážnosť situácie. Momentálne to vyzerá tak, že Fond na podporu umenia je v rozklade, výzvy a rozhodnutia meškajú. A bojím sa, že pre niektoré malé, regionálne kultúrne centrá to môže byť likvidačné, čo je veľká škoda, lebo sú to roky práce.

Zároveň sa snažím byť optimistka, aj keď je to ťažké. No niekedy ťažká doba paradoxne praje umeniu a vznikajú zaujímavé, inšpiratívne projekty, práve preto, že spoločnosť má o čom hovoriť a je až nástojčivé, urgentné sa vyjadriť a upozorniť na seba.
Na druhej strane si hovorím, že niekedy aj zlá reklama, aká sa teraz kultúre robí, je reklama. Neviem, či sa o nej za posledné roky rozprávalo toľko, čo teraz. Ale dúfam, že sa napácha čo najmenej škôd a pôjde to nejako opraviť.

 

Prečo by sa bežní ľudia mali zaujímať, o to, čo sa deje v kultúre a o to, aby bola funkčná?

Lebo kultúra je veľmi dôležitá v živote, aj keď sa niektorým zdá, že nie. Ale smutné je, že na to ľudia prídu až vtedy, keď sa kultúrne centrá zatvoria. Zistia, že nemajú kam ísť, nemajú sa s kým porozprávať alebo kultúrne vyžiť, že za svojou obľúbenou kapelou alebo na svoj obľúbený film musia cestovať. A zrazu budú naše životy prázdnejšie.

Kultúra je dôležitá aj pre spoločenskú angažovanosť a pre spájanie sa, pre to „teplo“ stretnutia. Celkovo si myslím, že je veľmi podceňovaná. Možno ju na chvíľu potrebujeme stratiť, aby sme si uvedomili, ako veľmi nám bude chýbať.

 

Titulná foto: Zuzana Gondová