Gabriela Bujdošová alebo Gabs.urd, ako znie jej umelecké meno, je mladá umelkyňa pôsobiaca v Prahe. Vyrastala však v Poprade, kde pred niekoľkými rokmi začala aj tvoriť. Stretnúť ste sa s ňou mohli aj na prvom ročníku popradského Festivalu, ktorý existuje, na ktorom vystavovala svoju tvorbu. Umenie pritom nikdy neštudovala, napriek tomu v ňom našla zdroj vnútornej spokojnosti.
Keby si mala zhrnúť svoje umelecké začiatky, ako by si to opísala?
Nikdy som neštudovala na umeleckej škole, lebo keď som bola malá, myslela som si, že existujú iba povolania ako doktor alebo právnik, a sama som vtedy chcela ísť študovať „medicínu“. Jednoducho som nevedela, z akých možností si môžem zameranie svojho budúceho povolania vyberať. Až v polovici strednej školy som si uvedomila, že by som vlastne chcela robiť niečo spojené s umením, no toto uvedomenie prišlo už, bohužiaľ, neskoro. Totiž, začala som chodiť na výtvarnú prípravku, ale na to, aby som sa dostala na vysokú umeleckú školu, by som musela vynaložiť viacej času než bolo skutočne možné. Kompromisom sa stala masmediálna fakulta v Košiciach.
Raz sme mali prax v košických kasárňach, v Kulturparku, kde sme za úlohu mali robiť reportáž. Ja som bola hlavnou reportérkou, ktorá chodila za ľuďmi s mikrofónom a vtedy som zistila, že to nie je moja šálka kávy. Každá skúsenosť je k úžitku; teda paradoxne, k súčasnému zameraniu som sa dostala popri spracovávaniu reportáží, keď som začala robiť grafický dizajn a animácie ku rôznym projektom.
Neskôr som sa zapojila do projektu pre vysokoškolákov – Erasmus, odišla som do Prahy, kde sa mi naskytla príležitosť ísť na stáž do reklamnej agentúry ako grafička. Tam sa moje nadšenie pre animáciu, a celkovo grafiku, začalo a postupne prehlbovalo.
Ako by si opísala svoj vzťah k umeniu a čo ťa viedlo ku započatiu vlastnej tvorby?
K umeniu, no najmä ku kresleniu, som mala vzťah už od malého dieťaťa, pretože podpora umeleckého vnímania zo strany rodičov bola vždy zakomponovaná do mojej výchovy. Avšak najväčšia forma motivácie sršala od môjho staršieho brata, ktorý študoval architektúru. Nemyslím si, že som vždy mala vlastný štýl, skôr som si kreslila len tak pre radosť alebo pre chvíľkové odvedenie svojich myšlienok na pokojnejšie miesto. Keď som začala robiť v reklamnej spoločnosti, tam som objavila novú sféru digitálnej tvorby.
Prostredníctvom akých foriem umenia sa derie na povrch tvoj vnútorný „chtíč“ tvoriť a obohacovať okolie?
Najprv to bola od malička kresba, ktorú neskôr vystriedalo „hranie sa“ s akrylovými farbami, čo v porovnaní s mojím dnešným štýlom považujem za vtipné. Potom som sa dostala cez digitálnu ilustráciu k animácii a neskôr, keď začal covid, vrhla som sa na maľbu. Tento môj „útok do sveta maľovania“ si vysvetľujem náhlym dostatkom priestoru počas izolácie. Avšak nestránim sa žiadnemu typu času, ktorý môžem stráviť tvorením: háčkovanie, pletenie, vytváranie keramických šálok… Rozhodne mi nejde o to, byť najlepšou v jednej sfére, ide mi o moju vlastnú radosť a potešenie.
Komu a pre koho je určená tvoja tvorba?
Moja tvorba je určená pre mňa. Celým dôvodom môjho „umeleckého vyčíňania“ je možnosť oddýchnuť si od sveta. Uzavrieť sa od prítomnej reality. Vždy som mala tri piliere zmyslu života, ktoré sú: láska, umenie a príroda. Umenie je jedným z tých najpodstatnejších elementov, ktoré mi udržiavajú čistú hlavu vo chvíľach, keď to najviac potrebujem, a nezáleží na tom, či ho tvorím, alebo sa ním len obklopujem. Samozrejme, mám radosť keď sa ľudia zaujímajú o moju tvorbu a páči sa im.
Skús opísať svoj súčasný štýl vlastného umenia.
Postupom času si moja tvorba našla svoj vlastný štýl, bez toho, že by som si to uvedomila. Spomenuté uvedomenie sa mi dostavilo až neskôr, keď som na svoje výtvory začala hľadieť ako na celok. Spolu to začalo nejako vyzerať, a zároveň sa dali na jednotlivých kúskoch bádať rovnaké črty alebo prvky. Spojovacou charakteristikou je v súčasnosti jednoliatosť pozadia.
Na prvý pohľad človeku udrie do oka sexuálna, erotická tematika, ktorú do svojich diel čas od času komponujem, no tá je málo ráz prvotným zámerom. Keby sme dali sto ľuďom do ruky papier a ceruzku a povedali im, nech nakreslia čokoľvek, tak 90 z nich nakreslí jedným ťahom siluetu mužského pohlavného orgánu. Aj keď sa to na prvý pohľad môže zdať neslušné a neúctivé, ja to vnímam ako humorný prvok mojich výtvorov. V animácii mám rada kontrasty niečoho nečakaného, kontrasty niečoho čo človeka „vyruší“.
Človek postupom času mení perspektívu na svoje výtvory a na čas, ktorý do nich vynaložil. Ako sa ty pozeráš na svoj vlastný umelecký pokrok z hľadiska vnútorných pocitov?
Na jednu stranu sa cítim pri tvorení viac otvorená, lebo si myslím, že moja súčasná tvorba sa od predošlej vyznačuje hlbším obsahovým významom. Niekedy všetky moje kresby boli len tváre alebo hlavy. Nebavilo ma kresliť zátišia, krajinky, celkovo nič, čo nemalo ľudský element. Na druhú stranu, čím viac ľudí vidí moje obrazy, tým menej sebavedomá sa cítim pri zverejňovaní nových výtvorov. Veľa nad tým premýšľam. Cítim sa, že ma táto vlastnosť rozhodne brzdí, teda brzdím samu seba.
Čo vnímaš ako impulz, ktorý ťa postrčil alebo stále postrkuje, ku tvoreniu?
Najviac ma ku vlastnému experimentovaniu nabudilo uvedomenie, že okrem umelcov, ktorí sa živia maľovaním a vystavujú v galériách, existujú aj amatéri, ktorí sa „zabávajú“ a tvoria pre radosť. Československá sféra je práve takýchto ne-profesionálov ozaj plná; z obdivu sa stala inšpirácia.
Popradčania mohli zažiť tvoju tvorbu aj osobne na Festivale, ktorý existuje.
Áno, bola som súčasťou jeho prvého ročníka, kde som nielen vystavovala, ale aj predávala rôznorodé kúsky mnou vytvoreného umenia. Čelila som ale veľkému obmedzeniu možného počtu vystavených obrazov. Vychádzalo z možnosti prepravy vlakom z Prahy do Popradu. Nemohla som zobrať väčšie obrazy, ba ani tie, ktoré považujem za najobľúbenejšie. Bála som sa, že sa poškodia.
Aké máš plány do najbližšej budúcnosti?
Mojím najbližším cieľom, ktorý plánujem splniť do roka, je vytvorenie zinu (tlačená publikácia, pozn. red.), ktorý by bol prehľadom mojej tvorby. Okrem nových výtvorov do zinu zahrniem aj staršie kresby. Určite taktiež premýšľam aj nad vlastnou ucelenou výstavou, kde by som mohla odprezentovať väčšiu časť seba a svojich myšlienok prevedených na plátno alebo akýkoľvek iný druh podkladu.
